Kráčala som večer domov cez mesto. Nad hlavou som mala tmavú, červenú oblohu, ktorú dopĺňali blesky. Vyzerali ako malé iskričky, ale tmavé ulice dokázali perfektne osvetliť.
Celou cestou som počula dva zvuky. Hrmenie, ktoré neprestávalo a neustále sa stupňovalo a vietor. Vietor, ktorý sa premával cez vysokánske tmavé stromy. Ich konáre prehýbal z jednej strany na druhú.
Bolo mi jasné, že za chvíľku bude pršať.
Ostávalo mi iba 5 minút cesty a začali padať prvé kvapky. Nestačilo prejsť ani 5 metrov a začalo sa to. Nekonečný dážď. Domov som prišla úplne premoknutá, ako keby ma hodili do bazéna.
Ráno sa prebudím a prší. dážď nechce prestať. A to nie je dobrým znamením.
Tak som si radšej urobila letnú náladu.
Dnes balím.
Zajtra odchádzam.
V piatok prídem! :)
A kam idem? Do Talianska, tak môžete očakávať veľa veľa fotiek! :)