THE END

Cesta domov mi ubehla strašne rýchlo, pretože som stále myslela na to, čo sa stalo. Nevedela som či som mala Ninu poslúchnuť, ale bol to môj posledný večer. A ak mal Dodo pravdu, tak ten večer strávim aspoň s kamarátmi.

Stará mama sedela pri telke, ja som stála medzi dverami s náramkom v ruke..

-Stará mama?

-Áno?

-Nevadilo by ti, keby som posledný večer strávila u jednej mojej kamarátky odtiaľto?

-A si si istá, že to tak chceš?

-Áno. Sľúbila, že sa pre mňa zastaví a pôjdeme k nej.

-No ja nenamietam. A myslím si, že posledný večer, by si mala stráviť s tvojou kamarátkou a nie tu.

-Fakt ďakujem.

Potom som šla do izby. Po tomto rozhovore, mi zostalo aj celkom smutno. Bola som nahnevaná na Maja, za to ako ma odrbal. A na seba tiež, že som mu nič nevedala, že som celé tie dni strávila v smútku. Ani neviem ako, ale po tomto zvláštnom dni som tak nejako zaspala. Zobudila som sa niečo pred šiestou. Nechcelo sa mi nič robiť, tak som iba v posteli ležala a o chvíľku niekto zvonil. Samozrejme že to bola Nina. Stará mama ju poslala za mnou do izby.

-Ahoj Nika, čo si spala? 

-Ahoj Nina. Trochu som si pospala, lebo bolo toho na mňa už veľa.

-To ti teda verím. No dobre, kde máš nejakú tašku alebo batoh?

Vôbec sa mi nechcelo vstať a tak som jej iba ukázala na stoličku, kde ležal môj batoh.

-A nejaké oblečenie?!

-Niečo ostalo ešte v skrini a zvyšok je v kufri.

Otvorila moju "veľkú" skriňu a okamžite ju zavrela. Podišla k môjmu kufru, otvorila ho a vyhádzala z neho nejaké veci, napchala ich do batoha, vytiahla ma z postele a išli sme k nej.

Keď sme vošli do jej izby moja prvá otázka bola:

-Čo sa deje?!

-Obleč si tie šaty a prídi za mnou do kúpeľne.

Urobila som čo mi povedala, v kúpeľni mi vyžehlila vlasy a namaľovala ma. Hodila mi jej topánky na opätku a išli sme preč. Vonku bola tma. Stále som nechápala kam ideme.

Keď sme prišli na začiatok jednej ulice, ktorej sme vraveli milionárska časť, ostala som v šoku. V hlave mi behali stále myšlienky..kam ma to preboha vedie?! Celú cestu mi nechcela nič povedať.

V strede ulice sme odbočili k jednému z domov. Zazvonila a otvoril nám Dodo. Nechápala som, čo robil Dodo v tom nádhernom dome. Odložil mi bundu a Nina sa so mnou rozlúčila.

Dodo ma začal viesť po tmavom dome. Zrazu som uvidela jemné, tlmené svetlo. Bola to cestička spravená zo sviečok, stúpali sme hore schodmi a tam som pocítila že po niečom stúpame. Lepšie som sa pozrela a boli to lupene červených ruží. Zastali sme pred jednými otvorenými dverami.

-Choď ďalej po cestičke, ja už ďalej nemôžem. Neboj, nič sa ti nestane.

Cestička ma zaviedla na balkón.Na celom zábradlí horeli sviečky.

A tam, pod pergolou na deke bol stolík. Naokolo všade samé vankúše,odniekiaľ hrala moja obľúbená pesnička, ale nikto nikde nebol. 

Zrazu, všade bola tma. Niekto mi zakryl oči, ale po chvíľke ich dal dole. Predo mnou stál Majo. Neverila som tomu, čo sa dialo.

-Ahoj Nika

-Ahoj.

-Čo sa deje?

-Chceš si zo mňa urobiť nejaký žart alebo čo?! Toto sa mne len tak nestáva. A kde to som?! A prečo ty?!!

-Vitaj u mňa doma. Vieš, najskôr som netušil, čo sa to s tebou stalo, ale potom mi to Nina povedala. Nechcem aby si si myslela, že chodím s Ninou.Lebo to nie je pravda. Ale Dodo ti vraj už povedal prečo sa my dvaja nemáme radi. 

Vtedy, keď si ma videla s Ninou pred obchodom, stretol som sa s ňou iba kvôli tomu, aby mi pomohla s týmto tu.

-Ale prečo si toto všetko robil?

-Lebo chcem ti povedať, že keby nebolo teba, tak by som bol asi na tomto svete stratený. Keby nebolo teba, nepoznal by som ten pocit milovať niekoho. Vždy som chcel ľúbiť celým svojím srdcom a to vďaka tebe, teraz môžem. Si ten najdokonalejší anjel, ktorého poznám. Pretože vždy keď som s tebou, cítim sa ako v nebi.A keby sa ti niečo stalo, asi by som to neprežil. Nika, ja ťa milujem a si jediná ktorú milovať budem. 

-Ja neviem čo ti na to mám povedať.

-Nehovor nič.

-Aj ja ťa milujem.

A zrazu, ani neviem ako, som ho pobozkala. Bola to tá najkrajšia pusa, akú som mohla dostať.

Celú noc sme strávili pod pergolou, v objatí, zakrytí dekami. Až do východu slnka, sme sa rozprávali a rozprávali. 

No potom som unavene povedala:

-Dnes odchádzam domov.

-Ja viem. Ale neviem, či to tu bez teba prežijem.

-Budeš musieť. O dva týždne sa ti vrátim.

-To budú najdlhšie a najhoršie dva týždne bez teba.

-Dala by som čokoľvek za to, aby som tu mohla zostať.

-Dal by som čokoľvek za to, aby som zvyšok môjho živote mohol stráviť s tebou.

Nakoniec som nám išla spraviť raňajky a išla som domov. Rozlúčila som sa so starou mamou, vzala som kufor, batoh a išla som na stanicu. Celý čas, ako som čakala na vlak, som strávila v objatí s Majom. Dokonca sa aj Nina s Dodom prišli rozlúčiť. Z toho všetkého som začala plakať, pretože som chcela byť s nimi a hlavne s Majom. Ale vlak už zastavoval na stanici.

-Preži tu tie dva týždne. za chvíľku budem znova tu.

-Pre teba to urobím. Ľúbim ťa.

-Aj ja teba ľúbim.

Posledná pusa, posledné objatia a ja som sedela vo vlaku a so slzami v očiach som im mávala..