
Celou cestou som počula dva zvuky. Hrmenie, ktoré neprestávalo a neustále sa stupňovalo a vietor. Vietor, ktorý sa premával cez vysokánske tmavé stromy. Ich konáre prehýbal z jednej strany na druhú.
Bolo mi jasné, že za chvíľku bude pršať.
Ostávalo mi iba 5 minút cesty a začali padať prvé kvapky. Nestačilo prejsť ani 5 metrov a začalo sa to. Nekonečný dážď. Domov som prišla úplne premoknutá, ako keby ma hodili do bazéna.
Ráno sa prebudím a prší. dážď nechce prestať. A to nie je dobrým znamením.
Tak som si radšej urobila letnú náladu.
Dnes balím.
Zajtra odchádzam.
V piatok prídem! :)
A kam idem? Do Talianska, tak môžete očakávať veľa veľa fotiek! :)